Chceš byť nové alebo starové SB? Tak prosím TUTO!
Deti nenávidim všetky tie raťazové komentáre ja vás mám všetkych rada ale fakt na to nejsom....tak pls neposielajťe ok?

4. kapitola - Prvýkrát sama /prvý rok bez Bráchu/

2. prosince 2009 v 20:18 | Sidi |  Rose Black
,,Rose, pôjdem na Rokfort! Už tento rok! Konečne vypadnem odtiaľto. Možno tam stretnem nejakých fajn chalanov, možno ma zoberú do metlobalového družstva a možno sa stanem najslávnejším metlobalistom Rokfortu alebo sa možno preslávim niečím iným. Aký som šťastný. Konečne si užijem život. Na celých desať mesiacov. Nikoho z rodiny neuvidím."

Bráško to hovoril s takým nadšením, že až tancoval. Bol šťastný a mal byť prečo. Aj ja by som bola šťastná, ale nebola som...
,,Rose, čo je?"
,,Nikoho z rodiny neuvidím." Opakovala som jeho slová hlasom, ktorý len ťažko zakrýval, že potichu plačem. ,,Si šťastný, že nikoho z rodiny... neuvidíš." Zazvlykala som.
,,Och Rose." Povedal, keď pochopil. ,,Ale ja som to tak nemyslel." Pustil list na zem, prisadol si ku mne na postel a objal ma okolo pliec. ,,Predsa vieš, že som nemyslel na teba." Vtom som ho celou svojou chabou silou objala a zašepkala cez slzy: ,,Nechcem, aby si odišiel. Nie tak nadlho!"
,,Ako by som bol rád kebyže môžeš ísť so mnou."
Tie prázdniny ubehli až prirýchlo. Ani som sa nenazdala, Bráško už s matkou stihli nakúpiť v Šikmej uličke školské potreby a prútik .
,,Rose? Môžem na chvíľku?" Spýtal sa, keď niekoľkokrát pootvoril poklop a zasa zatvoril, že to vyznelo ako klopanie na dvere. Bol jediný, kto to takto robil. Sestrenica jednoducho potiahla za šnúru a vytiahla ma von za vlasy.
,,Jasné." Bráško vyšiel hore a usadil sa na matrac, z ktorého vyšiel kúdoľ prachu.
,,Mám pre teba darček?"
,,Darček? Však nemám narodeniny."
,,Ber to ako bolestné." A podal mi bielu knihu s červeným krížom na prostriedku a s nápisom Prvá pomoc. Zažmurkala som. ,,Myslel som si, že keď ti tak dobre ide ošetrovanie, že sa budeš chcieť zdokonaľovať." Opatrne som ju otvorila. ,,Je muklovská." Zašepkal.
,,Ako si ju zohnal?"
,,To je tajomstvo."
,,Ďakujem!" Vrhla som sa naňho tak, že sme spadli na matrac a zavalil nás kúdoľ prachu. Neviem, ako sa mi to podarilo. Myslím, že sa trochu poddal. ,,Prečítaš mi z nej niečo?"
Začala som čítať: ak tlakový bod nevieme nájsť alebo ho nie je možné použiť čiarka je potrebné zastaviť krvácanie priamym tlakom na ranu bodka tento spôsob je účinný čiarka ale poranenému hrozí infekcia čiarka preto je vhodné používať ho iba v najnutnejšom prípade a iba kým nie je možné na ranu tlačiť sterilným obväzom čiarka prípadne do momentu kým je nájdený tlakový bod bodka postihnutého uložíme do vodorovnej polohy...
Bola to moja prvá kniha. Bola som z nej taká šťastná a Brácho to vycítil. Ani nepovedal, že interpunkčné znamienka sa nečítajú.
,,A prídeš na zimné prázdniny?"
,,Neviem, Rose. Uvidíme, dobre?"
Povzdychla som si.
,,Budem ti písať listy. Každý deň."
,,Ako, keď nemáš sovu?"
,,Od niekoho si ju požičiam. Ja niečo vymyslím." Usmial sa. ,,Každý deň. Sľubujem."
,,Bojím sa." Zašepkala som.
,,Neboj sa. Hlavne sa opatruj." Šepkal mi do vlasov, keď som ho objímala v deň jeho odchodu na Rokfort.
,,Ja to nezvládem bez teba."
,,Smrad! Odchádzame!!!"
,,Zvládneš. Si predsa moja sestra." Žmurkol a zbehol dole schodami.
,,A nie, že nám budeš robiť hanbu!"
,,Ja vám? To vy ju robíte mne."
-Facka- ,,Nebuď drzý."
Počula som rozhovor matky a brášku z dola. Len čo sa za nimi zabuchli dvere, zbehla som dole a cez záclonu som sa pozerala na ulicu. Silueta mojho brášku naraz zmizla za rohom a ja som si veľmi želala, aby už zajtra bolo o desať mesiacov.
Bráško odišiel a ja som zostala s matkou a Rozmaznancom doma sama. Nemala som už nad sebou jeho ochranné krídla a matka to dobre vedela a aj využívala. Stala som sa domácim škriatkom, ktorý sa mohol dotýkať látok. Akoby jej zrazu nevadilo, že vykonávam muklovskú prácu. Nepokúšala som sa odporovať. Nemala som náladu stráviť nejaký čas u sv. Munga. Hoci Bráško vravel, že by sa svet konečne dozvedel pravdu, ja som na to nemala žalúdok a môžem sa priznať, že som sa bála.
Bol začiatok novembra a ja som sedela vo svojej izbe a na pánovi L som skúšala rady z knižky, ktorú mi daroval Brácho. Prečítala som ju už asi desiaty krát. Doma som bola sama. Všetci boli u niekoho na nejakých narodeninách. Iba domáci škiatok pracoval aj ja už som mala robotu urobenú. Cez otvor v izbe mi dnu prenikalo premenlivé jesenné slnko. Občas zafúkal vietor a videla som ako sa vo vzduchu vznášajú farebné listy. Pochytila ma nezvyčajná zvedavosť. Veľmi som chcela vedieť, ako to vyzerá vonku na ulici. Videla som ju len zriedka a prechádzala som sa po nej len dva razy v živote. Túžila som vykročiť a slobodne po nej kráčať.
Postavila som sa a čiahla som do skrine. Nebolo tam toho veľa. Pár ošúchaných vecí a dole oblepená papierová škatula. Boli v nej listy od Brášku. Písal naozaj každý deň a ja som mu na každý opovedala. Nebolo ľahké kradnúť z dola pergamen. Keď na to matka prišla zmlátila ma ako žito, ale za brášku to stálo. V škole mali soviareň a on za mnou posielal stále tú istú sovu, ktorá poslušne vyčkávala na moje odpovede. Darilo sa mu dobre. Učenie mu šlo, našiel si tam dobrého priatela. Volal sa James a písal, že je s ním sranda. Dokonca už chodil aj z nejakým dievčaťom. Vtedy som týmto vzťahom nerozumela a vedela som, že je šťatný a aj ja som bola šťastná.
Vytiahla som zo skrine jeden z tých teplejších svetrov a prehodila cez seba dieravý plášť. Jediné moje topánky mi boli malé, ale nemala som inú možnosť. Potichu a pomaly som zišla dolu do haly. Musela som si dávať pozor na domáceho škriatka. Ten by to na mňa určite nabonzoval matke. Opatrne som otvorila dvere a vkĺzla na ulicu.
Bola nádherná i keď mi bolo trochu zima. Ulica vyzerala ako zaschuná paleta starého maliara. Všade sa to hemžilo farbami. Ostrý vietor mi fúkal za golier a popadané lístie vháňal do malých vírov. Drobné vrabce poskakovali a čvirikali. Holuby prelietavali sem a tam a odvšadial sa ozývala ľudská vrava. S malej celkom pokojnej uličky som vošla do omnoho rušnejšej a preplnenejšej. Trochu som sa zľakla. Bola chaotická a ľudia v nej sa náhlili nevedno kam, nehľadiac na ostatných. Radšej som odtial rýchlo odišla a vrátila sa späť do pokojnejších miest. Bezcielne som sa vonku prechádzala. Užívala som si každý detail ulice. Všímala som si rozostupy medzi stromami, domami, popolnicami ba aj lavičkami. Ľudí, čo na nich sedeli, o čom sa rozprávali, ako sa k sebe chovali. Deti, čo sa hádzali do nahrnutého lístia zo stromov. Chcela som sa tam hodiť aj ja, no nenabrala som odvahu.
. Pomaly sa zvečerievalo a ja som sa ešte nevedela nabažiť životom, akým žije ulica. V ten deň som objavila starý a ošumelý cintorín. Strávila som na ňom celú väčnosť. Niečím neopísateľným ma priťahoval a ja som odtiaľ nemohla odísť. Úplne sa zotmelo. Niekde v dialke som začula odbíjať zvon. Uvedomila som si, že už musí byť poriadne neskoro. Musela som prísť domov skôr ako matka. Musela hoci sa mi vôbec nechcelo opustiť tú slobodu, ktorú som celý deň pociťovala. Už som sa tam nechcela vrátiť, ale nemala som kam inam ísť. Nebolo inej možnosti.
Vošla som domov a len čo som si zložila môj úbohý plášť, kľučka cvakla po druhýkrát a vo dverách stála moja matka s Rozmaznancom poboku. Zalial ma pot a znervóznela som.
,,Čo tu robíš, parchant." Zavrčala na mňa.
,,Ja - ja..." Jachtala som.
,,Rýchlo si vymysli nejakú dobrú výhovorku." Približovala sa ku mne.
,,Ja bola som si zobrať niečo na pitie." Zaklamala som rozpačito.
,,Ale čo robíš tu?" Povedala a stála nebezpečne blízko mňa.
,,Našla som... dva plášte... tak som ich prišla dať na miesto." Vymyslela som si. Matka si ma skúmavo celú pozorne prezrela. ,,Ale prečo máš potom na sebe ten sveter."
,,Odišli ste a mne zostala zima. Nechcela som zbytočne kúriť, keď som tu bola sama." Vravela som vyľakane. Matka sa na chvíľu odmlčala.
,,Máš šťastie, že sa mi to páči." Prehovorila a odsotila ma do steny.
Viac sa k tomu nevracala. Prekvapilo ma, ako ľahko mi to prešlo, ale priveľmi som si s tým hlavu nelámala. Cez Vianoce Bráško neprišiel, matka mu to zakázala. Náhodou som videla, ako mu poslala vrešťadlo. Jediné, čo ma v tom dome hrôzy dokázalo rozveseliť, boli moje tajné prechádzky. Už som si dávala väčší pozor na moje príchody a vychádzalo mi to. Zakaždým som chodila na cintorín a tam som spoznala Stellu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama