Chceš byť nové alebo starové SB? Tak prosím TUTO!
Deti nenávidim všetky tie raťazové komentáre ja vás mám všetkych rada ale fakt na to nejsom....tak pls neposielajťe ok?

6. kapitola - Prvá strata /rok pred Rokfortom/

2. prosince 2009 v 20:22 | Sidi |  Rose Black
,,Ani neviem koľko máš rokov."
,,V júli som mala desať." Zajasala som. ,,Konečne" Dodala potichu.
,,Konečne?"
,,Budúci september už pôjdem do Rok... Na strednú internátnu školu za bratom." Musím uznať, že i keď Stella nebola čarodejnica občas som tomu neverila. Slepla a aj strácala sluh ale v istých momentoch by ste tomu nechceli veriť. (Muklovia niečomu podobnému hovoria interpol, či tak dáko... vidívas to, počuje vás to hoci sa to tvári, že nejestvuje )
,,Internátnu. Asi sa veľmi tešíš."
,,Veľmi. Brat vraví, že je tam úžasne.... ale bude mi smutno za tebou. Ale budem ti posielať listy. Ja tam veľa sov... teda veľmi dobrý prístup k pošte."
Zasmiala sa. ,,Viem ako to skončí. Za dva mesiace na mňa zabudeš." Sklonila hlavu.


,,Zabudnúť? Na teba? Nikdy!" Celou silou som ju objala. ,,Existujú dvaja ľudia, ktorý ma majú radi. Ty a brat. Akoby som mohla zabudnúť na človeka, ktorý pre mňa urobil toľko?"
Pohladila ma po dlhých čiernych vlasoch. ,,Ako myslíš Rose. Ako myslíš. Ja budem len rada." A zľahka ma do nich pobozkala. ,,Ale dosť sentimentality. Kde sme to skončili?"
,,Pri pedáli."
,,Ano pedál."
Potichúčky som vošla domov. Vianočné sviatky boli v plnom prúde a vôbec ma neprekvapilo, že osadenstvo nášho domu je u niekoho na návšteve. V izbe som mala zimu, lebo okienko bolo otvorené. Ale vyplatilo sa. Na matraci ležal balík a vedľa neho sova. Vedela som, že Sirius nemá veľa peňazí, ale tie čokoládové žabky boli aj tak lepšie ako dáka nová metla, či čo. A to len z jedného dôvodu. Tú by som si neužila a tie žabky som jedla až kým sa nevrátil. A vôbec. Som rada, že si na mňa spomenul. Nepotrebujem žiadne veľké darčeky. Máme samých seba. To stačí.
,,Kde si bola?!! Pýtam sa kde si bola! Vrav!"
,,Aúú, to bolí prosím pustite ma."
,,To isto! Von sa ti zachcelo, čo? A kto ti to dovolil? Há? Také stvory ako si ty nemajú právo chodiť von!"
,,Prosím, ja som... smrk.... chcela som len vidieť ulicu. Ako vyzerá. A ísť von."
,,Na ulicu si bola zvedavá, že? Nemáš byť na ňu čo zvedavá! Teraz dostaneš!"
,,Nie prosím. Nič zlé som neurobila. Vždy som všetko spravila. Nikdy mi práca nestála. Prosím!"
,,Há a odkial máš tie šaty?! Zalátané! Ty zlodejka! Takto špiniť moju rodinu!"
,,Nekradla som! Au! Naozaj! A nikomu som nepovedala ako sa volám! Naozaj! Prosím!"
,,Takže ty si sa s niekým stýkala? Ako dlho?!? A aj tak je to jedno! Ty malý červ toto ti neodpustím! Zavretá zostaneš! Bez jedla! Ale až po bitke!"
,,Nie prosím..."
Jar ubehla rýchlo. Ale pre mňa to bola večnosť. Celý čas som bola zavretá v podkrový. Šak ako zvyčajne. Bratovi som nič nepovedala, ale Stalla si všimla moje modriny.
,,Kto ťa tak doriadil? No tak Rose, neplač. Všetko bude v poriadku."
Leta som sa nevedala dočkať. Všade bolo slnko, smiech a šťastie. A hlavne som sa nevedala dočkať Stelly. Pred jej domom však stálo nejaké biele auto a pred jej v chodom stálo veľa ľudí. Bolo to zvlášte lebo Stella nemala veľa priateľov. Premkol ma zlý pocit a rozbehla som sa ku vchodu. Všimla som si, že auto má na sebe namalovaný kríž aký bol na knižke od Siriusa. Na tej s prvou pomocou. Vedela som, že je zle. Predrala som sa davom, keď som uvidela ako dvaja muži nesú na nasidlách Stellu. Takú bielu som ju ešte nikdy nevidela. Pribehla som knej. Bola veľmi, veľmi studená aj keď vonku bol pravý letný deň.
,,Čo sa jej stalo?" Obrátila som sa na mužov.
Jeden z nich mi odpovela hrubím hlasom: ,,Spadla zo schodov."
Vyhŕkli mi slzy do očí. A vrhla som sa na jej studené telo.
,,Je mi to ľúto." Povedal drúhý muž po chvíli. ,,Ty si bola príbuzná?" Zavrete som hlavou. ,,Aha." Povedal sklesko. ,,Ako sa voláš?"
,,Ro- Rose." Povedala som cez potoky sĺz.
,,Počuj Rose. Pohreb býva vzyčajne po troch až štyroch dňoch. Skús tu to na cintoríne." Opäť som prikývla. ,,Dobre Rose, budeš v poriadku?" Neodpovedala som. Taká hlúpa otázka. Ako by som mohla byť v poriadku! Mohla som byť vobec niekedy vporiadku po niečom tak strašnom? Veď ani teraz nie som!
,,Rose, my bude musieť ísť. Skús teda na tom cintoríne, dobre?" Povedal a nato vošiel do auta a zabuchol dvere.
Pozerala som za ním a nevedela som prestať. Ľudia sa rozpŕchli, zotmelo sa ale ja som stále plakala, a dúfala, že sa prebudím... z tejto odpornej reality....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama