Chceš byť nové alebo starové SB? Tak prosím TUTO!
Deti nenávidim všetky tie raťazové komentáre ja vás mám všetkych rada ale fakt na to nejsom....tak pls neposielajťe ok?

Anna ... a Ned?

9. prosince 2009 v 20:52 | Sidi |  Zaškodnícke jednorázovky
Takže tu je jednorázovka... lebo.. em priznámsa žiadna z kapitol ešte nie je úplne prepisaná... GOMEN!

Písala som ju už dávnejšie a bolo jedna z mnohých v súťaži u Tonks, dúfam že sa bude páčiť...


Anna nikdy neverila na zázraky, osud či znamenia. Vedela, že život je jedna veľká chemická reakcia (hoci z chémií vôbec nerozumela).

Díval sa jej do očí. Už niekoľko tichých minút. V izbe bolo počuť iba tikanie hodín a nočný ruch malého mestečka. Ležali oproti sebe, ako každý raz prikrytí iba plachtou.
,,Anna," oslovil ju. ,,Odchádzam do Londýna. Bude lepšie keď to skončíme."

Neverila, ale v tom momente ucítila niečo, čo sa dá len ťažko opísať. Ako keby niekto zľahka drgol do karty na vrchole nestabilného kartového domčeka. Zatriasla sa, pretočila a krajom spadla na kartu pod ňou, otočila sa a dotkla sa ďalšej a ďalšie. Pocítila, ako sa celý domček chveje a aj ostatné karty strácajú stabilitu a padajú.
Ned bol raz taký a ani ich láska ho nedokázala zmeniť. Vedela, že to príde, ale keď sa pozerala na odchádzajúci vlak, neubránila sa slzám. Ešte dlho po jeho odchode, sedela v snehu pri koľajniciach a plakala. Uvedomovala si, že nie sú dokonalý pár. Bola chyba uveriť v skutočnosť rozprávkového: ,A žili šťastne až kým nepomreli.' Nechal jej byt, peniaze, ba dokonca všetky svoje veci a odišiel za lepším a úspešnejším životom v uliciach Londýna. Jediné, čo si zobral, boli cigarety a gitara. Hrával jej na nej španielske uspávanky. Od tej osudnej vety ešte neprehovorila. Ned nepatril k ľudom, ktorý sami od seba vyrozprávajú všetky podrobnosti. Nevedela vôbec nič. Nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť. Či je gitara a cigarety to jediné na čom mu záleží a to ostatné jej nechal ako odškodné za nevydarený vzťah. Alebo sa za tým skrýva niečo úplne iné. Nevedela ani, či to s odchodom natrvalo myslel vážne. Dokonca, už ani neverila, že to čo sa deje je skutočnosť. Jediné v čom si bola istá je že v tom byte neostane. Prenajme ho. Predá. Nechá schátrať, ale v žiadnom prípadne neostane v ňom. Nedokázala by bývať na mieste toľkých spomienok, splnených prianí a nesplnených želaní. Na mieste tak preplnenom starej lásky. Lásky, ktorá v nej žila a nevedela, či má ešte šancu. Kufre nemala ešte úplne vybalené. Iba niekoľko vecí bolo na provizórnych miestach. Zakrátko unáhlene zamkla a s dvoma narýchlo pobalenými kuframi utekala dolu chodmi. Musela utekať. Vedela, že keď neodíde do polhodiny, neodíde už nikdy. Ten prekliaty dom mal dvanásť poschodí a ani jeden výťah. Utekala a schody brala po troch. Ťažké kufre sa jej šmýkali z rúk, lenže ona bežala ďalej. Uisťovala sa, že keď vyjde z toho domu aj tých dvanásť poschodí jej zabráni vrátiť sa späť. O chvíľu stála pri vchodových dverách. Mala plne ruky, tak kopla. Otvorili sa. Len pár malých schodíkov ju delilo od vytúženej ulice. Kufre ledva držala, ale nezastavila. Vkročila na prvý schodík a zrazu bola na zemi. Staré pracky povolil, vietor uchytil veci z kufrov a rozniesol ich do okolitého snehu. Ležala tam rozčapená ako žaba, medzi ulicou a dverami domu pri rieke. Nesnažila sa postaviť. Dúfala, že niekto príde a rozšliapne ju ako tú žabu spolu s jej smútkom.
,,Čo tu premerlina stváraš?!" zdvihla hlavu. Uvidela jeho zjazvenú tvár. Pomohol jej vstať, odprášiť od snehu, prehodil na ňu svoj kabát. Až teraz si uvedomila, že má na sebe iba tenký svetrík. ,,Načo si si zbalila kufre? Kam si chcela ísť? Ned ti predsa nechal byt." Remus začal zbierať rozfúkané veci. Anna ho ale nevnímala. Hľadela do zimného slnka.
Vír vetra uchytil z jedného kufra balíček kariet. Spomenula, ako si ich s Nedom kúpili na dedinskej zábave od starej cigánky. Tridsaťdva kariet sa točilo v kruhu v ostrých slnečných lúčoch. Vedela, že ten kartový dom v nej už dávno nestojí. Na okamih nevedela či je to skutočnosť, alebo len ďalšia predstava. Potom jej to už bolo jedno. Natiahla ruku do stredu kruhu, ako keby to bol nejaký vzdialený prírodný úkaz. Medzi prsty jej skočila jedna z nich. Vytiahla ju z kruhu a pevne zovrela v dlani. Vietor zafúkal a kruh z kariet zmizol v diaľke. Otočila kartu, no neverila vlastným očiam. Vytiahla si svoju najobľúbenejšiu. Krásna maľba dievčiny s kvetmi, zdobila srdcové eso.
,,Poď, lebo prechladneš." Volal na ňu odo dverí. ,,Pomôžem ti s tým hore." Anna si až teraz uvedomila, že jej všetky veci pozbieral naspäť do kufrov. Strčila si kartu do zadné vrecka nohavíc a spolu s Remusom sa vrátila do priestranného bytu číslo 333 na dvanástom poschodí. Remus zložil kufre k posteli. Sedeli oproti sebe za jedálenským pultom. Annina káva bola už dávno studená, lenže ona ju stále miešala.
,,Ned mi vravel, že dnes odchádza. Tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť." Bol už asi štvrtý Remusov pokus o konverzáciu s Annou. Tá však iba hľadela na spadnutú penu v káve. Remus sa pozrel na nástenné hodiny. Bol tam už niekoľko hodín a vonku sa začalo stmievať. Keby nemusel odísť nenechával by ju tam samú. ,,Ak by si ma, niečo potrebovala tak daj hneď vedieť. Hocikedy, teda okrem splnu dobre?" Remusov utrápený pohľad bol čitateľnejší než jeho jazvy. Dvere sa zavreli a Anna zostala v byte bez stien sama, iba s ozývajúcim sa ruchom z ulice. Vstala od studenej kávy a podišla k jednej z mála poličiek, ktoré v byte boli. Prstami zľahka prešla po zaprášenej figúrke baletky. Niekoľkokrát otočila kľúčikom na boku krabičky a ozývanie ulice vystriedal plechový zvuk hudby. Baletka sa roztočila.
Remus zľahka zaklopal a potom stlačil kľučku. Ako očakával. Dvere neboli zamknuté, hoci silno pochyboval, žeby Anna bola cez deň niekde preč. Opatrene vošiel do nevymaľovaného bytu. Započul plechovú skladbu. Anna ležala schúlená v klbku na posteli. Mala na sebe tie isté šaty, ako včera.
,,Anna." Oslovil ju potichu a pomaly pristúpil bližšie. Uvidel ako sa vedľa nej niečo pravidelne točí. Hneď ako rozpoznal baletku vedel o akú hraciu skrinku ide. Jasne si pamätal jej žiarivé oči, keď sa s ňou chválila. Darček od Neda k ich výročiu bol vždy nádherný, ale tento si zamilovala. Sadol si na kraj postele. Celý nesvoj natiahol ruku k Anninmu ramenu. ,,To - to bude dobré." Povedal zakrátko a jemne ju pohladil. Prudko sa otočila a objala ho. Hlavu si oprela o jeho rameno ucítil ako plače. Remus zostal zaskočený. Annu videl plakať prvýkrát v živote. Bola typ človeka, ktorý radšej mlčí a rieši si problémy sám. Ale teraz mu rameno zmáčali jej slzy. Nevedel, čo povedať, tak len mlčal a jemne ju hladil po vlasoch.
***
V miestnosti vládlo prítmie. Police plné kníh osvetľovalo iba chabé svetlo, ktoré prenikalo cez výklad. Jediný zvuk, ktorý bolo počuť, bola iba pečiatka (Remus poctivo označoval každú knihu v mestskej knižnici) a obracanie listov v knihe (Anna sa uliala z práce v kaviarni).
,,Nemala si mať dnes prácu?" Prehovoril Remus smerom k Anne.
,,No, hej. Tak nejako." Odvetila nezaujato po značnej chvíli.
,,A prečo tam nie si?" Spýtal sa a hodil po nej očkom.
Anna iba prekrútila očami. ,,Vieš, nie každý je tak otrokársky pracovitý ako ty Remus." Odsekla mu.
On sa iba zahľadel do knihy a ďalej pokračoval v podpichovaní. ,,Ja viem, ale nemala by si ostať závislá na Nedových peniazoch."
To už Anna zložila knižku a zahľadela sa na Remusa. ,,Pozri sa. Do tej prašivej kaviarne aj tak nikto nechodí a platia aj keď tam nie som a pekne veľa. Tak namiesto toho aby som sa nudila, tak si tu čítam."
Remus zdvihol obočie. ,,Však ani tu sa nič nedeje."
,,Je hádam moja vina, že ty tu iba pečiatkuješ?" Anna sa opäť zahľadela do knižky.
Remus sa tváril veľmi pobavene. ,,Počuj, čo sa ti stalo, že máš tak dobrú náladu?" Nedostal odpoveď iba mu perami naznačila: ,Čo-ťa-do-to-ho!'
,,Aj tak sa čudujem," začal znova po chvíli, ,,prečo čítaš iba muklovské knihy."
Anna sediaca v kresle iba mykla plecami a ani neodtrhla oči od malej ružovej knižky. V miestnosti opäť zavládlo ticho. ,,Vieš čo Remus?"
,,Hm?"
,,Tuším prišli dáky zákazníci. Idem si zarobiť na ten prekliato drahý nájom." Povedala otrávene a malú knižku položila pred Remusa na pult. ,,Toto mi nestrať."
,,Uhm." Prikývol.
,,Maj sa!" Zvonček zacengal a Anna prešla cez ulicu do ošarpanej kaviarne, ktorej názov sa odlepoval zo steny.
,Príručka pre budúce mamičky' ,,Keby to bol aspoň nejaký Orten ale toto?" Pousmial sa Remus keď si všimol nadpis na malej ružovej knižke pred ním.
***
Zaprášené dvere malej knižnice v malom mestečku sa otvorili. Tmavovláska vošla do prítmia miestnosti. Ani chvíľku nezaváhala, okamžite pristúpila k malému pultíku v rohu. Sedel za ním mladý muž so zjazvenou tvárou.
,,Rem?" oslovila ho a v hlase sa jej miešal tón tajomstva s tónom problému. ,,Máš ešte tú malú ružovú knižočku?" Ukazovákmi nakreslila jej obrysy na pult.
,,Á čo mi dáš ak poviem áno?" Odpovedal protiotázkou Remus.
Anna sa tvárila, že veľmi tuho rozmýšľa: ,,Jednu...malú...chutnú...sladkú..." vravela pomaly, ,,rumovúpralinkuzkaviarne." Posledné slová povedala tak rýchlo, že jej Remus ledva rozumel.
,,Dobre," zažmurkal Rem. Vstal a odišiel do zadnej miestnosti, zatiaľ čo Anna zostala vpredu pri pultíku. Malá ružová knižočka doslova svietila na kope čiernych kníh. Natiahol sa po ňu a keď už chcel odísť niečo šuchlo. Obzrel sa, no všetko vyzeralo ako predtým iba malý papierik ležal na zemi. Zohol sa poň a ihneď spoznal Annine písmo:
Deravý kotlík,
Izba číslo 17 do
konca augusta
Remus niekoľko minút iba nemo hľadel na kus papiera. Nevedel si predstaviť, čo by Anna chcela v Deravom kotlíku.
,,Ak ju nevieš nájsť, nemusíš ju vyrábať." Ozvalo sa spredu. Remus rýchlo vrátil papierik do knižky a vrátil sa k pultu.
Anna cítila, že z jej kartového domčeka ú už len rozhádzané karty, ktoré niekto sfúkol zo stola. Teraz však pocítila ako našla novú kartu, s novou nádejou. Nepatrne sa dotkla Remusových rúk a keď odchádzala z knižnice s malou knižočkou, cítila ako postavila prvú kartu nového krehkého domčeka. Dotkla sa totiž pokladu, ktorý jej pomôže nájsť a postaviť aj tie ostatné karty.
***
,,Počuj Anna, mám lístky do kina. Šla by si?" Navrhol Remus pri piatočnej káve.
,,Na nejaký muklovský film?" odpovedala bez výraznej zmeny hlase.
,,Viem, radšej by si išla na poriadny metlobalový zápas. Lenže ja také lístky len ťažko zoženiem." Hlesol Remus.
,,Pôjdem, veľmi rada!" Zvolala odrazu radostne tak nahlas, že sa na nich pozerala celý kaviareň. ,,Na metlobal by som aj tak nešla. Mám ho plné zuby. Je na mňa až príliš športový."
Zjazvený mladík sa pousmial. ,,Veď si ho naposledy videla na Rokforte."
,,To je jedno!" Zahriakla ho tmavovláska a opäť sa na nich pozerala celá kaviareň. ,,Mám z neho závrate a basta!" Nakrátko sa odmlčala a potom už mierne povedala: ,,Tak kedy je to kino?"
***
Posledný marcový sneh sa nakrátko spustil večer. Malé kino dohralo jeden z béčkových filmov a diváci sa hrnuli von zo sály priamo do padajúceho snehu. Medzi poslednými vyšli aj tmavovláska v spoločnosti mladého zjazveného muža. Ona držala nedojedené pukance a on nedopitý nápoj.
,,Už s tebou nikam nepôjdem." Vyhlásil Remus s úsmevom na tvári.
,,Ani keby to bol lepší film?" Hodila veľkými tmavými očami Anna.
,,Ani vtedy."
,,Aj tak by som nešla!" Otrčila nosom. ,,Ten veľký tučný chlap sa tak kyslo tváril, že mi to pokazilo celý dojem." Vyhlásila tmavovláska. ,,Vôbec nemôžem pochopiť ako to s ním mohla tá vysoká baba mohla vydržať."
,,Každý by sa kyslo tváril, keby doňho niekto stále hádzal pukance." Remus dal dôraz na ,niekto' a veľmi prísne sa pozeral na Annu.
Tá sa začala brániť: ,,Ale ja som mu chcela iba dobre, si nevidel, že tam zaspával? Kebyže ho nezobudím, zmeškal by tú krásnu časť o tom ako Chúlio vyznal lásku Rosamunde." Povedala ironicky Lenže Remus iba podvihol obočie. ,,Keď už, tak to bolo vtedy ako sa rozišiel z jej mamou," opravil ju.
Anna zalapala po dychu. ,,Ty si to nebodaj sledoval? A to som si myslela, že ja a moje pukance ťa zamestnávajú dostatočne."
,,Zamestnávali, ale ja dokážem vnímať viac vecí naraz."
,,Áno, vlastne áno. Úplne som zabudla na tvoje vlčie gény." Anna vedela, že to prepísala, pretože Remus zosmutnel. Celý čas čo sa poznali sa mu snažila dávať najavo, že je človek ako každý iný. Teraz ale zistila, že Remus je stále na túto tému veľmi citlivý. ,,Ja som to tak nemyslela."Povedala úprimne. ,,Ty dobre vieš, že jediné čo z toho myslím vážne je sranda. A len preto aby sa tá téma trochu odľahčila."
,,A ty zas dobre vieš, že z niečoho takého sa sranda robiť nedá." Vravel so sklonenou hlavou
Musíš sa nad to povzniesť. Inak neuvidíš to krásne na tomto svete." Radostne zdvihla ruky nad hlavu a zatočila sa tak, že pár pukancov vypadlo z nádoby na ulicu. Ale Remus stále pozeral do zeme. Sklamane sa naňho zahľadela ale predsa sa na jej tvári zjavil úškrn. Rukou zahrabla do papierového sáčku s pukancami a za hrsť ich po ňom hodila.
,,Čo robíš?!"
,,Snažím sa ťa prebrať, ako toho pajka v kine."Odpovedala pokojne Anna, zatiaľ čo doňho hodila ďalšie pukance.
,,Ale ja predsa nespím."Márne sa bránil Remus pred padajúcimi pukancami.
,,To síce nie, ale si až príliš negatívny a to sa mi nepáči."Anna skackala ako malé dieťa okolo Remusa, na ktorého sa stále sypali pukance. ,,Vyžeňme spoločne tohto zlého ducha!"Vrave hrubým hlasom.,, Odíď negatívum! Preč s negativistom! Preč s negativistom! Preč s negativistom!"(Aj keď mala Anna 25 nečakajte od nej znaky vyspelosti)
,,Ja, že som negativista?" Na Remusovej tvári sa konečne zjavil úsmev. ,,Len počkaj, kým ťa chytím." Načiahol sa za Annou lenže tá s výkrikom uhla. ,,Negativista!" Vysypala naňho posledné pukance a rozbehla sa preč. Remus na ňu vylial zbytok pitia, no dodnes nevie či náhodou alebo naschvál netrafil. Zahodil papierový pohár a utekal za výskajúcou tmavovláskou. Anna nemala v behu veľkú výdrž, iba tak za vlakom (cca20m) a presne tak dlho trvala ich naháňačka. Remus ju zvalil do malého snehového záveja a šteklil ju tak dlho, kým ho nezačala prosiť aby prestal. Zrazu prestal, ibaže boli pri sebe tak blízko aby to bola náhoda. Hľadeli si do očí a posledný sneh tohto mesiaca na nich neprestajne padal. Boli tak blízko seba, že sa ich nosy takmer dotýkali, až to Remus nevydržal a odvalil sa do snehu vedľa Anny. Obaja teraz hľadeli na krásnu nočnú oblohu, posiatu miliónmi hviezd s veľkým úzkym mesiacom.
,,Rem?"
,,Hm?"
,,Však je svet a vesmír nádherný?"
,,Uhm, ale m čierne diery."
,,Hej má, ale je nádherný."
,,Hej je."
Nevedela čím to je, ale odrazu sa cítila omnoho viac sebaistá a sebavedomá ako predtým. Mala pocit väčšej istoty v činoch, ktoré robila. Zdalo sa jej, že niekto tých pár kariet zlepil tak aby držali pevne pokope, no vedela, že teraz stačí drgnúť do jednej a isto spadne celý domček. Snáď za tým bol ten smiech alebo len nádej, že všetko dobre dopadne. Nádej, ktorú prinieslo to lepidlo a hlavne človek, ktorý zlepil karty.


***
Slnko už svietilo trochu dlhšie ako v zime. Avšak keď sa Remus a Anna vracali z práce slnko už dávno zapadlo. Prišli k vysokému domu bez výťahu pri rieke. Anna sa vôbec nechcelo vyjsť tých dvanásť pochodí hoci už boli pri vchodovej bráne. ,,Vieš ty čo ma zaujíma?"
,,No čo?"
,,Že prečo, ma chodíš každý deň odprevadiť až sem." Povedala a poklopala po skle brány.
On však iba pokrčil plecami. ,,Neviem nechce sa mi ísť domov. Nikto ma tam nečaká a je tam smutno. A cesta je až príliš dlhá."
,,Tak vieš čo?"
,,No?
,,Pôjdeš ty pekne so mnou hore a dáš si kávu aby si tú cestu vydržal."


Anna otvorila dvere a rozsvietila svetlá. Zložila si veci na posteľ: ,,Poď ďalej!" Zavolala na Remusa. ,,Dáš si kávu? Alebo čaj? Mám aj výborný čučoriedkový koláč, ak by si chcel." Podišla ku kuchynskej linke a začala chystať šálky.Remus si zložil kabát, lenže kým si sadol ku jedálenskému pultu zrak mu padol na malý stolík pri okne. Ležal na ňom lístok, ktorý vypadol vtedy v knižnice z malej ružovej knižky. Vedľa neho zbadal rozpísaný list. Nechcel ho čítať, no posledným vetám neodolal:
Som rada, že celé to vnímaš takto. Chcem ti len oznámiť, že


V byte sa rozľahol cingot rozbitých šálok. Remus sa otočil, uvidel ako Anna stojí v nemom úžase a vedľa nej na zemi črepy dvoch šálok ležiace v kaluži kávy. ,,My-Myslela som si, že ty by si niečoho takého nie si schopný." Povedala po chvíli.
,,Vravela si, že už s ním nechceš nič mať!"
,,To by si nepochopil."
,,Čo mu chceš povedať? Že ho miluješ? Že ti chýba? Nepamätáš si, ako ti ublížil?! Nie sú to ani celé dva mesiace. Alebo mu chceš oznámiť, že si čarodejnica?! Dokázal ťa bez vysvetlenia len tak zo dňa na deň opustiť! A ty mu teraz vypisuješ listy?! Nie je ti bez neho lepšie?"
,,Odišiel kvôli práci."
,,To ho neospravedlňuje! Akú máš záruku, že ti znova neublíži?"
Ale to Annu veľmi nahnevalo. ,,Vôbec nevieš ako to je! Si myslíš, že keď som sa ti raz vyplakala na rameno, tak o mne a mojom živote vieš všetko?!"
Remus sa otočil, tresol dverami a odišiel preč.
Pocítila, že prišiel vietor, ktorý nebezpečne rozkýval karty. Bola nahnevaná, nazlostená, no stále vedela, že karty zatiaľ pevne stoja.


***
Zvonček zazvonil a Remus vošiel do starej aj prázdnej kaviarne. Anna v čiernobielej uniforme stála za pokladňou. ,,Nikdy som si nevšimol ako ti tá uniforma pristane." Snažil sa jej polichotiť.
Ona sa však tvárila, že nič nepočula. ,,Čo si prajete?"
Zhlboka sa nadýchol a spoza chrbta vytiahol obrovskú kyticu kvetou. ,,Odpustenie. Máš pravdu. To čo sa deje v tvojom živote je len tvoja vec a mňa do toho nič nie je. Prepáč."
Ona sa natiahla za kyticou, privoňala ku kvetom. ,,Odpustené, ale musíš isť so mnou na tie kolotoče, ktoré teraz prišli do mesta."
,,Fajn." Usmial sa Remus


Mala dva farebné balóny a Remus ju znova odprevádzal až úplne ku vchodu. Vošli spolu dnu ale Anna nevyšla hore po schodoch iba sadla na prvé z nich. Remus si prisadol k nej.


,,Si veľmi dobrý človek, Rem." Povedala smerom k nemu. ,,Robíš všetko preto aby som bola šťastná aj keď sa stala tá nepríjemnosť s Nedom. Aj tá hádka. Len si sa ma snažil chrániť. Naozaj ti ďakujem."
Nahol sa k nej. Už viac nevydržal držať svoje city na uzde. Pobozkal ju. Bolo to tak nečakané, že Anna zabudla zavrieť oči.

Krátky okamih kedy som sa zasa cítil naplnený. Dúfal som, že to bude trvať večne a že to pochopí. Keď sme sa od seba odtrhli zašepkala mi: ,,Remus, ja čakám dieťa. Nedovo dieťa."
,,Mne to nevadí." Snažil som sa ju uistiť.
Lenže ona odvrátila zrak. ,,O to nejde."
,,Aha nechceš aby sa oňho staral človek alebo skôr zviera ako som ja, však."
,,Nie, Remus tak to nemyslím. Ide o to, že Ned mi napísal list. Vravel, že jediný dôvod prečo odišiel je iba voľnosť. Chcel mi nechať slobodu. Uvedomoval si, že možno budem chcieť začať nový život. Nerozišiel sa o mnou, preto že by ma už nemiloval. Poznáš Neda. Trvalo mu, kým to zo seba dostal. Veľmi som sa tešila. Myslela som, že je všetko stratené ale potom sa to zmenilo. Chápeš?"
,,To čo si mu chcela oznámiť bolo tvoje tehotenstvo však?" Spýtal som sa a keď prikývla, vedel som čo to znamená.
,,Ned bol šťastím bez seba. Chceme dieťa vychovávať spoločne. Takže..."
,,Takže odchádzaš do Londýna." Vyslovil som smutne a ona opäť prikývla. Dvere sa otvorili a stál v nich muž fiačiaci cigaretu s gitarou na pleci. Neda by ste spoznali aj po tme.
,,Musím ísť. Za chvíľu nám odchádza vlak do Londýna."
Krátko ma pobozkala a niečo mi vložila do rúk. ,,Dala mi nádej, nech ju dá aj tebe." Boli sme zase veľmi blízko seba a šepla: ,,Boli sme takmer milenci. Bolo to krásne. Ďakujem Remus."


Potom už vložila svoju dlaň to tej jeho a ja som neschopný čokoľvek urobiť, sledoval ako ich siluety odchádzajú do diaľky. Čím dlhšie som ich pozoroval tým rýchlejšie som cítil ako ten môj domček z karát sa rúca a rúca až z neho nezostalo vôbec nič. Iba srdcové eso v mojej dlani a spolu s ním vedomie, že aj vlkolaka môže niekto rád.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 _!Naive_Singer!_ _!Naive_Singer!_ | Web | 9. prosince 2009 v 22:00 | Reagovat

nanaaaaa!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama